Rozhovor o volném obchodě

Rozhovor s Petrom Machom, riaditeľom pražského Centra pre ekonomiku a politiku

Víťazí pesimistický scenár

Paul Johnson napísal túto esej (viz níže) pred ôsmimi rokmi. Ku ktorému z jeho scenárov sa za ten čas nachýlil svetový obchod?

Zatiaľ sa napĺňa Johnsonov pesimistický scenár. EÚ sa federalizuje. Zrušila národné meny, ktorých kurzy pomáhali odhaľovať komparatívne výhody jednotlivých krajín. Vo vnútri síce zrušila clá, ale namiesto nich zaviedla tvrdé výrobné kvóty a neustále zavádza nové a nové regulácie výroby a obchodu. Na ochranu svojho systému pred konkurenciou zvonka si vymyslela newspeakové heslo sociálny dumping. Dotovaním exportu a ochranou pred dovozom samozrejme poškodzuje nielen krajiny tretieho sveta, ale i samu seba.

Johnson okrem iného odvodzuje ďalšiu podobu slobodného obchodu od podoby, pre akú sa rozhodne EÚ. Samotná EÚ je heterogénnym prostredím, kde sa so sebou bijú rôzne koncepcie práva i trhu, najmä kontinent verzus Británia. Aká koncepcia sa podľa vás presadí – aj s ohľadom na ducha vynárajúcej sa ústavnej zmluvy?

Duch diskutovanej ústavy je federalizačný. Domnievam sa, že Veľká Británia čoskoro tento boj o podobu EÚ vzdá, primkne sa viac k Spojeným štátom a Európsku úniu v podstate opustí. Bohužiaľ, tým väčší vplyv na kontinent tak bude mať Nemecko a Francúzsko.

Estónsko bude musieť po vstupe do EÚ zaviesť dovozné clá voči okoliu z nečlenských krajín EÚ, ktoré predtým v rámci liberálnych reforiem zrušilo. Aký bude mať dosah členstvo ostatných kandidátskych krajín na ich obchod s nečlenmi EÚ?

Po vstupe do EÚ nielenže prídeme o zvýhodnené colné sadzby Spojených štátov voči nášmu tovaru, ale de facto vstúpime s USA do obchodnej vojny. V čase, keď Johnson písal túto esej, mala Česká republika podobne nízke bariéry obchodu ako Estónsko. V rámci harmonizácie s pravidlami EÚ medzitým došlo vo všetkých kandidátskych krajinách k výraznému zvýšeniu obchodných bariér.

Vstup do EÚ však bude znamenať zrušenie ciel medzi členmi, ktorí medzi sebou najčulejšie obchodujú. Nie je tento fakt argumentom pre to, aby sa EÚ čo najviac rozširovala na východ?

Clá nie sú jedinou prekážkou obchodu. Ďalšou najbežnejšou bariérou obchodu sú kvóty. EÚ stanovuje členským štátom výrobné kvóty – vo vnútri svojich hraníc sa môže obchodovať len s tým, čo povolí vyrobiť. Myslím, že Ukrajina robí dobre, keď sa do EÚ nehrnie. Tým, že neuvaľuje na svojich podnikateľov normy EÚ, zachováva si veľkú komparatívnu výhodu. Ukrajina či Rusko si určite nedajú od EÚ stanovovať produkčné kvóty na poľnohospodársku výrobu, ani nezačnú zvyšovať podľa želania EÚ svoje spotrebné dane. Napriek súčasným problémom sa ich ekonomiky môžu stať v budúcnosti slobodnejšie a v konečnom dôsledku na tom zarobia.

Majú podľa vás multilaterálne rokovania v rámci WTO žiaduci efekt?

Nejaký pozitívny efekt istotne majú, respektíve sú prinajmenšom neškodné. Samozrejme, platí, že čím viac strán sa podieľa na rozhodovaní, tým je ťažšie dosiahnuť dohodu. V tomto zmysle môžeme za najefektívnejšie považovať jednostranné odstraňovanie bariér. Keď nič nezmôžeme s cudzími bariérami, odstrániť môžeme aspoň tie naše. Tým sa odstráni aspoň polovica zla. To bol prípad Estónska, ktoré zrušilo svoj colný sadzobník. Ľudia mohli kupovať cudzí tovar a technológie bez colnej prirážky a Estónsko sa stalo najdynamickejšou ekonomikou postsovietskeho bloku.

Johnsonův text:

Na obhajobu voľného trhu

Pre vývoj svetového obchodu v 21. storočí existujú dva scenáre – jeden optimistický, druhý pesimistický. Väčši- na z nás sa viac-menej bezmyšlienkovito prikláňa na stranu prvého z nich.

Optimistický scenár

Jeho obsah je približne takýto: svetový obchod sa v závislosti od toho, v akom období hospodárskeho cyklu sa práve nachádzame, bude ďalej, tu pomalšie, tu rýchlejšie, rozrastať.

Obchodné bariéry sa, nehľadiac na výkyvy typu nedávneho sporu medzi Spojenými štátmi a Japonskom, budú v duchu trendu posledných rokov postupne vytrácať. Svet sa tak posunie bližšie k vzniku trojstranného systému obchodných vzťahov. Severoamerická zóna voľného obchodu (NAFTA) sa rozšíri natoľko, že sa jej súčasťou stane celá Latinská Amerika. Rovnako Európska únia neskôr pohltí východnú časť Európy vrátane Ruska. Vo východnej Ázii bude zóna voľného obchodu pokrývať Japonsko, Čínu, juhovýchodnú Áziu a nakoniec aj Indiu. Tieto tri veľké obchodné bloky sa po tom, čo zrušia prakticky všetky vnútorné colné prekážky, zamerajú na vyjednanie dohody, ktorá povedie k zníženiu colných taríf medzi nimi samotnými. Vďaka týmto postupným krokom sa niekedy v druhej polovici 21. storočia dopracujeme k zjednotenému celosvetovému systému voľného obchodu.

Niet pochýb, že tento vývoj je želaním všetkých rozumných a inteligentných ľudí. Väčšina z nás verí, že sa stane realitou. Ak však ponecháme celý problém v rukách osudu, môžeme sa s touto predstavou rozlúčiť. Dôvod, prečo je to tak, je prostý: slobodný, ničím neobmedzovaný obchod sa nezlučuje s ľudskou prirodzenosťou. Hoci medzinárodné obchodné styky existujú vo významnom meradle už sedemtisíc rokov, slobodný trh je napriek svojmu praktickému významu vynálezom konca osemnásteho storočia. Navyše pokrok, ktorý zaznamenal v devätnástom storočí, sa dosiahol len vďaka energii, s akou ho presadzovali jeho rozhodní zástancovia. V dvadsiatom prvom storočí by sme sa však mohli dočkať žalostného sklamania.

Pesimistický scenár

Nezabúdajme, že je tu ešte alternatívny scenár, ktorý sa môže stať takisto realitou. Jeho smer je takýto: stúpenci federatívnych ideí v Európskej únii začiatkom 21. storočia presadia a vytvoria európsky superštát s jednotnou menou a jednotnou ekonomickou politikou. EÚ v duchu Sociálnej charty, ktorá európske firmy zaťažuje značným množstvom nákladných povinností, zriadi vo svojich hraniciach „štát blahobytu“, ktorý bude okrem spoločného federálneho rozpočtu financovaný i viac či menej povinnými platbami zo súkromného sektora. Dôsledkom toho bude, že celkové náklady na tovar a služby vyprodukované v EÚ vzrastú do tej miery, že ich na svetových trhoch zbavia konkurencieschopnosti. Stojí za zmienku, že tento proces sa už vlastne začal. Pre tento scenár je príznačné, že merkantilisti v EÚ, ktorí majú dnes nezanedbateľný vplyv, budú určovať jej politiku bez akýchkoľvek obmedzení. Nielenže sa EÚ uchýli ku klasickému merkantilistickému manévru a zvýši colné sadzby, ale prijme aj systém sčasti skrytých subvencií určených pre výrobcov, a predovšetkým pre vývozcov tovaru s náročnou výrobnou technológiou. Odôvodnenie nového prístupu, ktorý smeruje celkom proti voľnému trhu, bude pragmatické: múdre hlavy vytasia určite i argumenty, ktoré budú tento antitrhový postup obhajovať na ideovom základe. Budú tvrdiť, že voľný trh ničí roľnícke spoločenstvá a remeselnú výrobu; rozbíja krehké a nenahraditeľné kultúrne zvyky a tradície; a – samozrejme – poškodzuje životné prostredie. Len čo enviromentalisticky podfarbený merkantilizmus dvadsiateho prvého storočia spoločnosť akceptuje a len čo sa stane rozumovo i citovo prijateľný, nájde sa veľa nadšených nasledovníkov, ktorí sa budú ruka v ruke s odbormi a lobistickými skupinami obhajujúcimi záujmy domáceho priemyslu dožadovať ochranárskych opatrení.

Nesmieme však zabudnúť, že všetky tri vyššie načrtnuté oblasti voľného trhu majú svoju protekcionistickú tradíciu. A tak ani Severná Amerika neostane ochránená pred šíriacou sa nákazou.

Orwellov svet?

Začnime Spojenými štátmi, ktoré samy k viere v slobodný trh konvertovali pomerne nedávno. Už od roku 1791, keď Alexander Hamilton vo svojej Správe o manufaktúrach presadzoval – s použitím celkom rovnakých argumentov, ktoré sú bežné v dnešnej Európe – prijatie systému ochranných ciel, ktoré by podporili domáci priemysel. U Spojených štátov sa prejavuje inštinktívne nutkanie siahnuť k protekcionistickým opatreniam, a to najmä vtedy, keď sa dostanú do problémov (koniec koncov tiež až do druhej svetovej vojny razili politiku vysokých ciel). Postoje ich severných susedov sú nejednoznačné: zatiaľ čo po anglicky hovoriaci Kanaďania dávajú prednosť voľnému obchodu, sú obyvatelia frankofónneho Quebecu fanatickými merkantilistami. Pri pohľade druhým smerom – na juh – vidíme, že veľká časť práve tých Mexičanov, ktorí v úsilí preniknúť na americký trh sú na strane voľného obchodu, by neboli proti vysokým colným sadzbám, ktoré by vyradili z hry prúd lacného tovaru plynúceho z Ázie. Preto nie je vôbec ťažké si predstaviť, že NAFTA na vysoké colné sadzby, ktoré EÚ uplatní na tovar vyrobený mimo jej teritória, zareaguje tým, že sa ohradí podobnou colnou bariérou, čo v konečnom dôsledku povedie k zániku Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT).

A ako sa v tomto scenári zachová Ázia? Ak odhliadneme od bývalých európskych kolónií ako sú Hongkong, Singapur a Macao, je práve v tejto oblasti skutočných prívržencov voľného trhu len zopár. Japonskí, čínski a indickí intelektuáli v súlade s tým, čo sa učí na školách a univerzitách ich krajín, veria, že sa Západ pokúsil zaviesť do Ázie metódy voľného trhu len preto, aby zničil ich domáci priemysel. Ak dôjde k tomu, že „biele“ organizácie – EÚ a NAFTA – siahnu k praxi vysokých vonkajších ciel, nemožno od Ázie očakávať nič iné než rýchlu a nepriateľskú reakciu vrátane urýchlenia ďalšieho vývoja smerom k uzavretému obchodnému zväzu, ten povedie k vytvoreniu vlastnej colnej bariéry, za ktorú sa schová ázijská obchodná oblasť.

Záver, ktorý plynie z pesimistického scenára, je nasledujúci: všetky tri významné bloky namiesto toho, aby sa k sebe navzájom približovali a nakoniec vytvorili jednotný systém, sa budú jeden druhému intenzívne vzďaľovať, aby následne naplnili víziu, ktorú vo svojej knihe 1984 opísal George Orwell – stali sa Pevnosťou Európa, Pevnosťou Amerika a Pevnosťou Ázia. Odkaz na Orwellovu knihu je preto vzhľadom na chmúrnu predpoveď beznádejne totalitnej budúcnosti, ktorá sa nenaplnila azda len zázrakom – čiastočne i vďaka tomu, že Orwellovo varovanie bolo vypočuté – plne oprávnený. Orwell predvídal riziká sveta rozdeleného na tri nezmieriteľné, nepriateľské bloky bez vzájomných obchodných stykov a s príležitostnými vojnami, ktoré sú v podstate neodvrátiteľné. Táto stránka jeho vizionárskeho diela sa i napriek tomu, že sa ňu zabúda, až neuveriteľne zhoduje s možnosťami, ktoré plynú z pesimistického scenára pre dvadsiate prvé storočie.

Clá a vojna

Vysoké vonkajšie clá nemusia nevyhnutne viesť k obchodnej vojne; historická skúsenosť nám však hovorí, že sa tak často deje. Analogicky potom platí, že obchodná vojna nemusí prerásť do studenej vojny – o skutočnej vojne ani nehovoriac – ale i história dokazuje, že to nie je nijako nezvyčajné. Hoci si len málo Američanov spomenie na Smoot-Hawleyov colný zákon z roku 1930, ide o dôležitú udalosť vo svetovej histórii – do istej miery môžeme dokonca povedať, že ju možno považovať za najkatastrofálnejšie pôsobiace legislatívne opatrenie, ktoré kedy Kongres uzákonil.

Smoot-Hawleyov zákon chcel prehlbujúcej sa kríze čeliť zvýšením colných sadzieb; dosiahol tým však len to, že ďalším štátom prakticky nezvýšilo nič iné, než siahnuť k podobným neférovým opatreniam. Svetový obchod prudko upadol, čím sa hospodárska kríza ďalej prehĺbila: dokonca ešte v roku 1939 bola svetová obchodná výmena – pokiaľ ide o objem a hodnotu – menšia, než bola v roku 1914. Niet nijakých pochybností o tom, že rozkladný vplyv, aký mali tieto obchodné vojny na svetovú ekonomiku, prispel k nebezpečnému medzinárodnému napätiu, ktorého priamym dôsledkom bola druhá svetová vojna. Ak by sme vzťahy Japonska a Spojených štátov zbavili obchodných aspektov, tak by bolo určite nanajvýš nepravdepodobné, že by sa obe krajiny do seba boli niekedy pustili.

Záchranca z Albionu?

Ako sa dá zabrániť tomu, aby sa takéto colné opatrenia stali realitou? Jedna z možností, v ktorej by kľúčovú rolu mala zohrať moja vlastná krajina, je dopracovať sa k istej forme prepojenia všetkých troch obchodných blokov, takej, ktorá by ich spájala spoločným záujmom. Zatiaľ čo vnútorné politické pochody, ktoré prebiehajú vo vnútri EÚ, chápe Amerika len ťažko, rolu, akú v nich má Veľká Británia, nechápe prakticky nikto. Väčšina Američanov v sebe prechováva akési neurčité želanie, aby myšlienka európskej federácie úspešne dosiahla svoje ciele; Briti, pokiaľ sa im pokúšajú stáť v ceste, sa tak v ich očiach stávajú pôvodcami ťažkostí a problémov. Prezident Clinton dal tento názor viac-menej výslovne najavo.

Iste, skutočnosť, že britské politické strany nie sú v tejto otázke zajedno, situáciu príliš neuľahčuje. Veľká Británia však (i keď trochu váhavo) vedie vo vnútri EÚ svoj boj, v ktorom sa ani tak nezameriava proti federalizmu, ako skôr proti tomu, čo som nazval Pevnosťou Európa. Lebo tak, ako dali Francúzi svetu merkantilizmus, dala mu Británia voľný trh – a tieto dva princípy stále zvádzajú v kanceláriách EÚ v Bruseli tichý boj. Skrátka, Briti chcú mať z EÚ organizáciu, ktorá bude otvorená vonkajšiemu svetu a ktorej colné sadzby, i tak nízke, budú stále klesať, a broja proti tomu, aby sa uzavrela do seba a obrnila hrádzou vysokých, neustále rastúcich ciel.

Len čo však dôjde k tomu, že Británia svoj boj prehrá – a všetko tomu nasvedčuje – a stane sa krotkou a poslušnou súčasťou Pevnosti Európa, tak sa pesimistický scenár stane omnoho pravdepodobnejším. Je tu ešte jedna možnosť: EÚ sa rozdelí do dvoch kategórií – v prvej, „pevnom jadre“, sa ocitne skupina krajín, ktoré budú rýchlo smerovať k európskemu superštátu; druhá, v ktorej bude i Británia, sa primárne zameria na vytvorenie európskej zóny voľného obchodu. Keby sa azda tento variant uskutočnil, potom by Veľká Británia a spolu s ňou i ďalší členovia Európskej únie typu Portugalska a nečlenské štáty ako Nórsko mali otvorenú cestu k možnému vstupu do Severoamerickej zóny voľného obchodu (NAFTA), ktorej začiatočné písmená by už neznamenali Severoamerickú, ale Severoatlantickú zónu voľného obchodu.

Nevidím nijaký dôvod, prečo by Veľká Británia nemohla byť členom rovnako EÚ, tak i novej NAFTA. Faktom je, že pokiaľ by sa jeden z hlavných svetových vývozcov dostal do pozície akéhosi mosta medzi týmito dvoma blokmi, nieslo by to so sebou všestranné a zreteľné výhody. Zároveň by tak kliesnil cestu všeobecnému znižovaniu ciel, ktoré by nakoniec privodilo vzájomné splynutie oboch skupín. Británia už v dejinách vodcovským štátom bola: stála v čele tých, ktorí uviedli do života vládu zákona, inštitúcie parlamentarizmu, priemyslovú revolúciu a samozrejme i voľný trh. Ak i v tomto prípade dosiahne úspech, odvrátilo by sa kyvadlo dejín od pesimistického scenára a priklonilo k jeho optimistickému náprotivku.

Británia môže svoju úlohu naplniť úspešne len vtedy, pokiaľ s ňou budú Spojené štáty spolupracovať a poskytovať jej aktívnu podporu. Tak ako v každej inej oblasti svetovej politiky, i tu záverom analýzy zisťujeme, že budúcnosť svetového voľného trhu závisí od niečoho, čo možno len ťažko zvážiť: či vôbec a kam ho Amerika zavedie.

Paul Johnson Commentary, august 1995

Lídr kandidátky SPD a Trikolory do Evropského parlamentu. Manžel, otec, učitel, ekonom